Duchovný pokrm

Prežívame na prvý pohľad taký obyčajný pracovný deň. Mnohí z nás išli do práce, detská do školy, upratujeme a dávame do poriadku svoje príbytky a okolo svojich domovov. Jarné upratovanie v plnom prúde na dedinách i mestách. Dnes začneme, zajtra a pozajtra dokončíme.
A predsa je dnes aj trochu zvláštny deň. My kresťania urobíme nezvyčajný krok - nájdeme si čas a večer zájdeme do kostola. Totiž práve v dnešný deň nás viac ako po všedné dni Boh pozýva na stretnutie. Toto stretnutie sa nesie v duchu večere. Boh si volí tento spôsob, pretože najlepšie spája duchovno s materiálnym - večné s časným. Každá pravá rodina si udržiava tento spôsob vytvárania jednoty, potrebný nie len pre uspokojenie tela ale aj ducha. Neexistuje spoločenstvo rodiny bez pravidelného spoločného stolovania. Preto večera nesie v sebe paradox banality ale aj nevšednosti.
Túto udalosť si Kristus volí ako moment stretnutia s ním. Tam si človek uvedomí svoju plnosť byť človekom. Boh mu umožňuje mať účasť na Božom diele, v ktorom zomiera pre lásku. Odovzdáva sa do rúk človeka a jeho túžby po nadvláde nad svetom. Človeku, ktorý sa odmieta podrobiť Bohu. Toto odovzdanie sa Boha začína ustanovením Eucharistie (Božej permanentnej prítomnosti v strede sláviaceho spoločenstva), vyjadrené veľavravnými slovami spôsobom vlastným básnikovi:
Jednoduchý znak absolútnej lásky,
malé gesto nesmierneho srdca,
ktoré v istom okamihu exploduje.
A tak dnešný deň nám pripomína, že v Eucharistii sa prejavuje veľkosť Božej lásky a prítomnosti. Plnosť tohto poznania nenájdeme ani v prírode ani v meditácii. Jedine v Eucharistii. Skúsme si obnoviť náš vzťah voči tomuto daru. Uvedomiť si jeho hodnotu aj pre každodenný dar od Boha.
Jn 13,1-15: Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti. Pri večeri, keď už diabol vnukol Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby ho zradil, Ježiš vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný. Tak prišiel k Šimonovi Petrovi. On mu povedal: „Pane, ty mi chceš umývať nohy?“ Ježiš mu odpovedal: „Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš.“ Peter mu povedal: „Nikdy mi nebudeš umývať nohy!“ Ježiš mu odpovedal: „Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou.“ Šimon Peter mu vravel: „Pane, tak potom nielen nohy, ale aj ruky a hlavu!“ Ježiš mu na to: „Kto sa okúpal, potrebuje si umyť už len nohy a je celý čistý. A vy ste čistí, ale nie všetci.“ Vedel totiž, kto ho zradí, preto povedal: „Nie všetci ste čistí.“ Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: ‚Učiteľ‘ a: ‚Pane‘ a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“