ROZJÍMAJME - Kniha proroka Izaiáša − Iz 50, 4-9b

Tvár som si nezakryl pred potupou
Tretia pieseň o Pánovom Služobníkovi
Pán, Boh, mi dal jazyk učeníka, aby som vedel milým slovom posilniť unaveného. Každé ráno prebúdza môj sluch, aby som počúval ako učeník. Pán, Boh, mi otvoril ucho. A ja som neodporoval, nazad som neustúpil.
Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou.
Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. On zatvrdil moju tvár sťa kremeň a viem, že sa nezahanbím. Blízko je ten, čo mi dá za pravdu; kto sa chce prieť so mnou? Postavmeže sa zoči-voči! Kto je mojím žalobcom? Nech pristúpi ku mne!
Hľa, Pán, Boh, mi pomáha: ktože ma môže odsúdiť?
heart – emotikon Ja som neodporoval, nazad som neustúpil. (Iz 50, 5).
Je prekvapivé, ako detailne opisujú tieto prorocké spisy - známe ako Piesne o Pánovom Služobníkovi - spôsob, akým Ježiš žil svoj život, a zvlášť jeho umučenie. Tento text napríklad neobyčajne živo vykresľuje obraz Ježišovej vytrvalosti, jeho osamelý boj, ktorým vyplnil svoje poslanie na svete, ktorý bol voči nemu nepriateľsky naladený, a čo všetko vytrpel.
Avšak utrpenie a vytrvalosť v mene Božom neboli príznačné iba pre Ježiša. Tieto state opisujú, aké ťažkosti museli podstúpiť proroci, ktorí ohlasovali slovo Pána Izraela. Jeremiáš, Ezechiel, Amos a mnohí iní pre svoje svedectvo trpeli rukami vlastných ľudí. Jeremiáša napríklad hodili do bahna v prázdnej cisterne a dúfali, že tam umrie hladom.
Nakoniec sa zachránil, ale neskôr ho proti jeho vôli odvliekli do Egypta. Eliáš bol v neustálom ohrození, že ho kráľovná Jezabel dá popraviť. Ezechiela dokonca - aj keď žil s ostatnými Židmi v babylonskom zajatí - vyvrhli spomedzi seba...
Svoj chrbát som nastavil ty m, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. (Iz 50, 6).

Ježišovo utrpenie si môžeme počas Veľkého týždňa pripomínať práve čítaním tohto jediného verša. Pred-stavte si však, ako sa musel Ježiš cítiť, keď niekedy počul tieto slová. V určitom okamihu si musel uvedomiť, že nehovoria o starovekom prorokovi, ale o ňom. Myslíte si, že ho to vystrašilo? Alebo mu to azda vôbec neprekážalo, keďže bol Boží Syn? Pravda leží pravdepodobne kdesi uprostred. Ježiš ako ľudská bytosť bol prirodzene zarmútený z toho, čo ho čaká. Ale potom mohol vo svojom božstve s úplnou istotou tvrdiť: „Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený" (Iz 50, 7). Kým na jednej strane cítil veľký strach z utrpenia, ktoré pred ním stálo (Lk 22, 44), na druhej strane vnímal aj uistenie, že jeho Otec je s ním a nikdy ho neopustí.

Vidíme tu paralelu s naším životom...