ZAMYSLENIE NA DNES - Zelený štvrtok

Schádzame sa na sviatky Veľkonočného trojdnia, aby sme rozjímali nad tajomstvami našej Spásy. Celé Trojdnie je jedným veľkým sviatkom, ktorý začíname požehnaním v dnešný deň a skončíme ho až záverečným požehnaním na Vigíliu. V dnešný deň sa nám ponúka zamyslenie nad eucharistiou. Čo je to eucharistia? Možno by sme sa mali správnejšie opýtať: „Kto je to eucharistia?“ Nejde totiž o oplátku ako zvyknú hovoriť deti ale o živú osobu Ježiša Krista, tajomne prítomného medzi nami a účinkujúceho v nás.
Sv. Ján Zlatoústy vyhlasuje: „To nespôsobuje človek, že sa obetované veci stávajú Kristovým Telom a Krvou, ale sám Kristus, ktorý bol ukrižovaný za nás. Kňaz ako obraz Krista vyslovuje slová, ale ich účinkovanie a milosť pochádzajú od Boha. Toto je moje telo, hovorí. A tieto slová premenia obetované veci - chlieb a víno.“ „Prítomnosť opravdivého Kristovho Tela a opravdivej Kristovej Krvi v tejto sviatosti nevnímame zmyslami ale jedine vierou, ktorá sa spolieha na Božiu autoritu“, hovorí sv. Tomáš. A Sv. Cyril Jeruzalemský komentuje text sv. Lukáša (22,19) – „Toto je moje Telo, ktoré sa za vás dáva“ - takto: „Nepýtaj sa, či je to pravda, ale radšej s vierou prijímaj Pánove slová, pretože ten, kto je Pravda, neklame.“
Stredom eucharistického slávenia je chlieb a víno, ktoré sa Kristovými slovami a vzývaním Ducha Svätého stanú Kristovým Telom a Krvou. Veriaci na príkaz Pána Ježiša a na jeho pamiatku pokračujú až do jeho slávneho návratu v tom, čo urobil On v predvečer svojho umučenia: „Vzal chlieb...vzal kalich naplnený vínom...“ Tieto znaky chleba a vína, ktoré sa tajomným spôsobom stanú Kristovým Telom a Krvou, svedčia aj o dokonalosti stvorenia. Preto pri obetovaní vzdávame Stvoriteľovi vďaku za chlieb a víno, za ovocie ľudskej práce, ale predovšetkým za „plody zeme a vinice“, ktoré sú darmi Stvoriteľa.
Slovo Eucharistia hovorí o vďačnosti, o vzdávaní vďaky. Eucharistia nás učí správnemu postoju voči Bohu i voči stvoreniu. Eucharistia ako sviatosť našej spásy, ktorú dokonal Kristus na kríži, je tiež obetou chvály a vzdávania vďaky za Božie stvoriteľské dielo. V eucharistickej obete sa celé stvorenie predstavuje Otcovi skrze smrť a zmŕtvychvstanie Kristovo. Kristovým prostredníctvom môže Cirkev prinášať obetu chvály a vďakyvzdávania za všetko, čo Boh urobil dobré, krásne a správne v stvorenom svete a v človekovi.
Katechizmus nás poučuje, že svet človeka, sa od momentu prvotného hriechu, dostal pod mocou zla a že človek je hriechom vážne narušený. Božie prikázania nám musia prikazovať úplne normálne a samozrejme veci, lebo my nie sme úplne normálni. Pretože zažívame zlo, hoci sme určení pre dobro, máme sklon reagovať zlým spôsobom na zlo. Dívame sa akosi pesimisticky, bez nádeje a nevďační. Máme sklon „rúhať sa“ za svoje životné trable a problémy.
Ale zlo nemôžeme zničiť zlom. Cesta ku slobode od zla sa uskutočňuje tým, že budeme žiť dobro. Nie v nenávisti, ale v láske, nie v hriešnosti, ale v čnosti, nie v rúhaní sa Bohu, ale vo vďačnosti. I keď zažívame často skutočnosti, ktoré chápeme ako zlo, predsa nás Slovo Božie vyzýva, aby sme za všetko vzdávali vďaky Bohu. Napriek tomu všetkému, čo sa dozvedáme o svete a o nás samých, nesmieme si myslieť, že je všetko stratené, že sme Boha zaskočili a že On už s človekom neráta. Keby nerátal, neposlal by do tohto sveta svojho Syna; keby nerátal s nami, nepožehnal, by žiadnu rodinu deťmi. Každé dieťa, ktoré prichádza na tento svet je znakom toho, že Boh nám ešte stále verí.
Sám Ježiš nás učí tomuto postoju ustavičnej vďaky. „On v tú noc, keď bol zradený“, teda nie v okamihu pohody, „vzal chlieb dobrorečil“. Keď ďakujeme Bohu za všetkých okolností svojho života, vyjadrujeme tým svoju vieru v Božiu moc a v Božiu múdrosť. Robíme akúsi duchovnú akrobaciu, ktorou sa dostávame bližšie k Bohu. To, čím sa najviac od Boha na vlastnú škodu izolujeme a škodíme sami sebe, je opak božských čností: namiesto viery, nevera: namiesto nádeje, zúfalstvo a namiesto lásky, nenávisť. To, čím si najviac môžeme polepšiť svoju situáciu v tomto svete, je viera, nádej, láska. Všetky tri obsahuje v sebe vďačnosť. Eucharistia je teda súhrnom a vrcholom našej viery: „Spôsob nášho myslenia musí byť v súlade s Eucharistiou a naopak: Eucharistia posilňuje spôsob nášho myslenia."
Predovšetkým máme byť Bohu vďační za dar stvorenia. Boli časy, keď sme neboli. Keď dokonca nikto, okrem Boha samotného, o nás nevedel, a ani my sami sme netušili, že budeme. Nevedeli sme, že dostaneme účasť na Veľkom dobrodružstve existencie a života. Ale Boh nás chcel. Keď ešte ani rodičia o nás nevedeli, Boh už na nás myslel s láskou a to je základ našej existencie. Dôkazom Božej lásky je to, že sme. Keby nás Boh nemiloval, nikdy by nás nestvoril. Keby nás Boh nechcel, pre neho by nebolo problémom „vygumovať“ našu „nesmrteľnú dušu“ z existencie. Ľudská duša nie je nesmrteľná sama zo seba, ale preto, lebo Božie Slovo, ktorým bola stvorená je nezrušiteľné. Je nesmrteľná preto, že Boh je verný. Sme veční preto, lebo Boh nás miluje. A Boh nie je ako my, že chvíľu chce a chvíľu nechce, chvíľu ľúbi a chvíľu neľúbi. Jeho láska je dokonala. Toto je naša prvá podlžnosť voči Bohu, vďačnosť za dar stvorenia..
Druhým zdrojom našej vďačnosti je skutočnosť, že i keď sme prvotným hriechom stratili Božie priateľstvo, nestratili sme Božiu lásku. Boh nás vyslobodzuje a ukazuje nám vo svojom Synovi, ako znovu nájsť cestu k Božiemu priateľstvu. Teda vďačnosť za dar vykúpenia a za blaženú a živú nádej.
Pán sa na nás obracia s naliehavým pozvaním prijímať ho vo sviatosti Eucharistie: „Veru, veru hovorím vám: Ak nebudete jesť Telo Syna človeka a piť jeho Krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6,53). Ak chceme odpovedať na toto pozvanie, musíme sa na takú veľkú a svätú chvíľu pripraviť. Sv. Pavol vyzýva na skúmanie svedomia: „Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu Telu a Krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva Telo, ten si je a pije odsúdenie“ (l Kor 11,27-29). Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia.
Prijímaním narastá naše zjednotenie s Kristom. Ako svoje hlavné ovocie prináša prijímanie Eucharistie dôvernú jednotu s Ježišom Kristom. Pán povedal: „Kto je moje Telo a pije moju Krv, zostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6,56). Život v Kristovi má svoj základ v eucharistickej hostine: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je bude žiť zo mňa“. (Jn 6,57) Prijímanie nás odlučuje od hriechu. Kristovo Telo, ktoré dostávame pri prijímaní, je to isté, ktoré sa „vydalo za nás“ a Krv, ktorú pijeme, „sa vyliala za mnohých na odpustenie hriechov“. Preto nás Eucharistia nemôže zjednotiť s Kristom bez toho, aby sme sa najprv neočistili od spáchaných hriechov. Prijímanie nás súčasne chráni pred hriechmi budúcimi. Tak, ako telesný pokrm slúži na znovuzískanie stratených síl, aj eucharistia posilňuje lásku, ktorá v každodennom živote postupne slabne; keď sa láska oživí, zotiera všedné hriechy. Kristus tým, že sa nám dáva, oživuje našu lásku a robí nás schopnými prelomiť nezriadené náklonnosti k stvoreniam a zakoreniť sa v ňom.
Sv. Augustín poučuje: „Ak ste Kristovým Telom a jeho údmi, je to vaša sviatosť, ktorá sa nachádza na Pánovom stole: prijímate teda svoju sviatosť! Odpovedáte Amen („Áno, je to pravda") na to, čo dostávate a podpisujete sa pod to svojou odpoveďou. Počúvaš slová: „Telo Kristovo“ a ty odpovedáš: „Amen“. Buď teda Kristovým údom, aby tvoje Amen bolo pravdivé“.